Niekto nemá žiadny. Vzťah. Nie príbeh. Ale možno ani príbeh. Keď sa začne skloňovať, že sa spoznali na internete. Také suché. Fádne. Nuda. Nič viac, nič menej. Iba slovo s predložkou na. Ako keby to bola nejaká nová kaviareň. Áno, spoznali sme sa v kaviarni Na internete. Ale nie. Naozaj, je to len tá virtuálna sieť, ktorú nemôžeme uchopiť. Chytiť. Pevne zobrať do ruky alebo s ňou akokoľvek manipulovať. Vždy bude len imaginárna. Niečo, čo v podstate ani nemusí existovať, len sme si to vsugerovali. To je riadna filozofická úvaha, čo?
My máme ten svoj romantický príbeh. Tak vám ho rada porozprávam. Spoznali sme sa na diskotéke pred už takmer ôsmimi rokmi. Na diskotéke, ktorá sa konala po súťaží vo varení gulášov. Ale spoznali sme sa až na konci. Celý večer som totiž tancovala s jeho kamarátom. Fú, to je zvláštne, čo? Ale, spoznali. To je hlavné. Zavolala som ho tancovať. Uložila som mu svoje číslo do telefónu. Požiadala som ho o priateľstvo. Samozrejme, až na druhý deň. Aj tak, znie to ako keby som ho uháňala. Uf, možno? Asi nie. Nevedela som, že sa z neho raz stane môj milovaný a milujúci manžel. Tak sme sa pred už skoro dvomi mesiacmi zobrali presne na siedme výročie, čo spolu chodíme. Viete, aby si nemusel pamätať veľa dátumov. Vlastne aj ja. Je to celkom praktické. Tak to je zatiaľ náš príbeh lásky. Pomaly si prerábame byt a snáď do Vianoc v ňom budeme aj spolu bývať. To by bol splnený sen. Zatiaľ nám do toho nevošli žiadne veľké problémy. No, vlastne určite boli chvíle, ktoré neboli práve ideálne, ale spolu sme to všetko zvládli. S láskou. Lebo sa ľúbime a nechceme žiť bez seba. Už iba spolu. Navždy. Snáď nám to vyjde.
Bolo to tak v skratke povedané, aby som vás príliš neunudila, pretože ja by som, samozrejme, rada o tom svojom šťastí rozprávala, ale už by vás to asi príliš nebavilo. Nie je v tom totiž nič pútavo-strhujúce, čo by vás zdvíhalo zo stoličky.