Pátranie po identite, po tom, čo nás najviac vystihuje, je súčasťou nášho života, no málokedy si to v pracovnom zhone naplno aj uvedomujeme. Každý človek je smrteľný, je to pravda, ktorá je neodškriepiteľná, no nad vlastnou pominuteľnosťou často mávneme rukou, akoby sa nás to netýkalo. Pritom predstava fyzického starnutia a ubúdania síl nám často robí starosti. Starí ľudia sú pre nás akosi odjakživa starí. Pritom starnutie je procesom, ktorý čaká každého z nás, aj deti, pre ktoré je to nepredstaviteľné. Fyzická staroba znamená aj to, že telo nefunguje tak ako v mladosti – trápia nás choroby, slabosť, nedokážeme to, čo možno v 20., 30.tke alebo nás to stojí oveľa viac úsilia.
Pokožka stráca pružnosť, vlasy ubúdajú, kazia sa zuby, čoraz častejšie navštevujeme rôznych špecialistov alebo si minimálne musíme dávať pozor, čo sa týka telesného výkonu, aby sme nepreceňovali naše sily. Zvlášť na ženy je vytváraný enormný nátlak, aby si svoju mladosť, sviežosť a atraktivitu zachovali aj v neskoršom veku. Preto vynaložia pomerne veľa finančných prostriedkov, aby sa zbavili vrások, nadbytočných kíl či iných príznakov starnutia. Horšie, ako strácanie atraktivity a sily, je akýsi spoločenský status., akoby sa tým vyjadrovala aj ich spoločenská hodnota. Akoby sa vizážou a vekom človeka vyjadrovala aj jeho spoločenská hodnota.
Často sa starý človek cíti nepríjemne, nepotrebný, neatraktívny, každému na obťaž … Stále je to bytosť hodná úcty a pochopenia, stále je to vyjadrenie určitej identity, svojbytného, jedinečného ja. Veľkým problémom je tu práve stotožnenie sa so svojím telom a zabúdanie na to, že našou podstatou je poslanie duchovnej bytosti, vedomie Meditaciaajoga. Ľudský život má väčšiu cenu a zaiste aj zmysel ako zostať mladý a atraktívny, pretože každý z nás je tu aj nato, aby objavil múdrosť a poznanie v prítomnosti.